Umierajúcim pacientom na martinskej hematológii strpčuje posledné dni života necitlivá sestra. Upozorňujú na to príbuzní viacerých pacientov.
Adam mal 23 rokov, keď podľahol v decembri minulého roku po dvojročnom boji akútnej myoblastickej leukémii.
Jeho matka Alica Sitárová z Turčianskych Teplíc sa sťažuje na pomery na hematologickej klinike Univerzitnej nemocnice v Martine. Jej syn tam podľa nej dostával nedostatočnú zdravotnú starostlivosť, bol na špinavej izbe, zažil surové zaobchádzanie a ignoráciu, keď volal o pomoc.
„Nedovolím, aby surové správanie niektorých sestričiek pokračovalo aj naďalej. Tí pacienti si to nezaslúžia,“ vysvetlila nám dôvod, prečo po smrti syna neostala ticho. Ťažké srdce má na jednu konkrétnu sestru. My ju budeme volať Anka, ale jej meno máme v redakcii.
Vedenie nemocnice stojí za svojou sestrou.
Adam ležal na Klinike hematológie a transfúziológie UNM viackrát. Trpel akútnou myoblastickou leukémiou. Choroba, nad ktorou pacienti len zriedka vyhrajú. V posledných dňoch života im pomôže aj milé slovo či obyčajná snaha pomôcť.
„Odkážte mu, že je rozmaznanejší ako môj 7-ročný syn,“ spomína si na nevhodné poznámky zdravotnej sestry Anky na Adamov účet jeho matka Alica.
Pani Alica nie je v kritizovaní sestry Anky sama. Pani Božene asi pred rokom zomrela na martinskej hematológii sestra. Bola v Adamovom veku. Aj ona pred smrťou hovorila v podobnom duchu ako nebohý Adam - ignorácia pri volaní o pomoc či nefunkčné kanyly v rukách, z ktorých sa chytil zápal. „Pamätám si, že keď mala službu (zdrav. sestra Anka), moja sestra hovorila, že kvôli nej mala ešte horší deň ako obyčajne,“ spomína pani Božena.
Väčšina príbuzných sa už po smrti svojich rodinných príslušníkov nechce k citlivej téme vracať a chcú zabudnúť na príkorie, ktoré si zažili. Možno preto vedenie nemocnice ani príslušné úrady neevidujú na personál kliniky žiadne sťažnosti.
Dnes však už pani Božena nechce mlčať. „Nechcem, aby pacienti s touto ťažkou diagnózou trpeli ešte viac,“ vysvetlila Božena. „Nebyť Adamovej matky, sama by som už o pomeroch na martinskej hematológii nehovorila,“ priznáva.
Matka nebohého Adama nemala dôveru v úrady. Neverila, že pomôžu.
Na vedenie nemocnice sa so sťažnosťou na spomínanú zdravotnú sestru obrátila Adamova matka len raz, aj to iba ústne. Ale za to v mene viacerých pacientov.
Oslovila námestníka nemocnice Dalibora Murgaša, ktorý jej sľúbil, že to bude riešiť na porade. Po pár dňoch jej telefonicky odpovedal, že jej syn dostáva adekvátnu liečbu a k správaniu sestričky sa nevyjadril. Vtedy ešte nevedela, že Adamovi ostáva už len 5 dní života. Zomrel začiatkom decembra minulého roku, po roku a desiatich mesiacoch zápasu.
„Nemôžem povedať, že celé oddelenie zanedbávalo starostlivosť o môjho syna,“ nechce hádzať všetky sestry na klinike do jedného vreca. „Išlo vždy len o správanie tej jednej sestry, ktorá si akoby kompenzovala svoje problémy a správala sa neľudsky. Bola odmeraná a drzá,“ spomína si Alica Sitárová.
Vedenie nemocnice správanie konkrétnej sestry nekomentovalo ani vo vyjadrení pre nás. Za to niekoľkokrát uvádza, že zanedbanie zdravotnej starostlivosti striktne odmietajú.
„Dlhodobo sme mu poskytovali zdravotnú starostlivosť neštandardne, formou ambulantných návštev, často aj v čase pohotovostných služieb,“ argumentuje hovorkyňa nemocnice Katarína Kapustová. Vyhoveli aj jeho ultimatívnej požiadavke, že sa bude liečiť v nemocnici len vtedy, ak bude pri ňom matka, hoci sa tým narušil plán hospitalizácie ostatných pacientov, aj transplantačný program.
Ako tvrdí Adamova matka, neporovnateľne lepšie podmienky, čo sa týka výbavy aj správania sa personálu, zažili už na bratislavskej hematológii na Antolskej ulici, kde ležal po transplantácii kostnej drene. Tam bola ľudskosť samozrejmosťou.
Alica Sitárová momentálne pracuje v rakúskom zdravotníckom zariadení a ako profesionálna zdravotná sestra dobre vie, že pri tomto type starostlivosti ide najmä o empatiu a ľudskosť. O to viac ju zarážali niektoré situácie, s ktorými jej syn musel v posledných dňoch bojovať.
Počas jednej noci mu sestra Anka zdvihla obidve bočnice na posteli tak, aby nemohol spadnúť z postele, no to tiež znamenalo, že sa nebude môcť sám ani vymočiť. Keď však volal, že potrebuje jej pomoc, jeho volanie (zvonenie) ignorovala alebo nepočula.
„Ak ide o mladého človeka, ktorý je psychicky v poriadku, je zorientovaný a dokáže zložiť nohu na zem a vie vykonať tento úkon sám, musí mu to byť umožnené,“ reaguje. „Napríklad v Rakúsku je to protizákonné, keby prišla kontrola, a videli by bočnice hore, tak by ma okamžite vyhodili a ešte by som mala opletačky so súdom. Lebo je to porušovanie jeho práv,“ vysvetľuje.
Martinská nemocnica zdôvodnila zdvihnuté bočnice na lôžku tým, že si to vyžadoval klinický stav pacienta. „Snažíme sa tak zabrániť pádu a poraneniu pacienta,“ uviedla hovorkyňa UNM Katarína Kapustová. Prečo potom sestry nereagovali na jeho zvonenie, nevysvetlila.
Ignorovanie volanie pacientov o pomoc či nefunkčné kanyly považuje nemocnica za výmysly. A to aj napriek tomu, že okrem Adamovej matky to potvrdila aj sestra ďalšej pacientky, Božena, ktorá sa na klinike liečila. (Na jej žiadosť neuvádzame jej priezvisko.)
„Ohradzujeme sa voči tvrdeniam, že sestry ignorujú požiadavky pacientov, ponechávajú im nefunkčné kanyly a sú na pracovisku v zdravotnom stave, ktorý by mohol ohroziť pacientov. Tieto výroky sú nepravdivé,“ tvrdí hovorkyňa nemocnice.
„Počas hospitalizácie pána Sitára bolo jedenkrát krátkodobo nefunkčné signalizačné zariadenie pri posteli, ktoré sme nechali opraviť. Inak na zazvonenie sestry reagovali štandardným spôsobom,“ dodáva.
Adamovej matke sa však vedenie nemocnice predsa len ospravedlňuje.
„Ak sa náš zdravotný personál svojimi vyjadreniami dotkol pani Sitárovej, ospravedlňujeme sa za to,“ uvádza hovorkyňa UNM. Zároveň však dodáva, že pracoviská, ktoré poskytujú zdravotnú starostlivosť nevyliečiteľne chorým pacientom, sa stretávajú s podnetmi príbuzných na poskytovanie zdravotnej starostlivosti pomerne často.
„Okrem iného je dôvodom aj skutočnosť, že títo ľudia sa nachádzajú v zložitej životnej situácii a sú extrémne citliví na konanie a verbálne prejavy okolia,“ dodáva.
Adam bol paliatívny pacient, to znamená, že mal nevyliečiteľnú chorobu. Akútna myoblastická leukémia. Keď mu ju vo februári 2015 diagnostikovali, mal iba 22 rokov. S priateľkou plánovali spoločnú budúcnosť. Choroba však postupovala rýchlo. Podstúpil desiatky chemoterapií a dvakrát mu transplantovali kostnú dreň.
Potom mu chemoterapia prestala zaberať. V novembri 2016 mu začali zlyhávať orgány a museli ho hospitalizovať. Vybral si martinskú nemocnicu kvôli blízkej vzdialenosti k domu. Nasledoval najťažší mesiac, ktorý zažili.
Lekári mu dávali pár týždňov života. Primár preto výnimočne dovolil, aby matka s ním bola počas troch týždňov priamo na izbe. Dovoľuje to aj Charta práv pacientov SR, podľa ktorej má pacient právo, aby ho v posledných chvíľach života sprevádzala osoba podľa jeho želania. Adamova matka sa však za ten čas musela viackrát pozerať na utrpenie syna, ktoré podľa nej podstupovať nemusel.
Keď po troch týždňoch musela odísť z jeho izby, Adamov psychický stav sa zhoršil. Bál sa, že umrie sám, bez matkinej prítomnosti aj opatery. Primár jej už ďalší pobyt pri synovi na izbe nedovolil, iba hodinu denne. Nemocnica argumentovala tým, že matka sa nakazila bakteriálnou infekciou, ktorá predstavovala riziko aj pre ostatných pacientov.
Po opakovaných výteroch sa však podľa jej slov potvrdilo, že baktéria už zmizla. Adam to bez nej na izbe vydržal štyri dni, potom podpísal reverz. V noci ho však musela zaviesť do nemocnice znovu, kde na druhý deň zomrel.
Matka má ťažké srdce na kliniku, že v posledných chvíľach pri ňom nemohla byť na izbe a dopriať mu starostlivosť, ktorú si zaslúžil a potreboval.
„Je to klinický odbor, ktorý by mal byť špičkový, lebo naozaj tam ležia onkologicky ťažko chorí pacienti, ktorí si vyžadujú vysokú odbornú, ale aj ľudskú starostlivosť,“ hovorí prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov Mária Lévyová.
Sama kedysi pôsobila na hematológii v Košiciach. Podľa nej, nech je zdravotník akokoľvek zaneprázdnený, vždy sa to dá s pacientom slušne odkomunikovať. „Vysvetliť, počkajte mám nejakú prácu, prídem za chvíľku,“ hovorí.
Pri vážnych problémoch radí obrátiť sa písomne na konkrétnu kliniku, prípadne vedenie nemocnice a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS).
Na martinské oddelenie ale Lévyová zatiaľ sťažnosti zo strany pacientov, alebo ich príbuzných nemala.
Za to ÚDZS sa už zopár ľudí obrátilo. Za posledných šesť rokov riešil päť podnetov týkajúcich sa spomínanej kliniky.
„Z tohto počtu úrad uzavrel tri podnety ako neopodstatnené a dve sú v riešení,“ uviedla hovorkyňa úradu Andrea Pivarčiová. Podľa nemocnice v jednom z tých prípadov nezistili žiadne nedostatky pri poskytovaní starostlivosti, druhý prípad ešte nie je ukončený.
Pochybenia podľa Alice Sitárovej
Zdroj: https://www.aktuality.sk/clanok/413201/zdravotnu-s...
