Pri príležitosti Európskeho dňa práv pacientov sa objavili rôzne hodnotenia, ako to vyzerá s pacientskymi právami na Slovensku.

Vzťah medzi lekárom a pacientom je reláciou, ktorá je charakteristická vzájomným „pnutím“, je vzťahom, kde dochádza k stretu práv pacienta a práv poskytovateľa/zdravotníckeho pracovníka. Vzhľadom na určitú asymetriu vzťahu je pacient vždy v slabšom postavení, a preto je nevyhnutné, aby štát ako garant dodržiavania ľudských práv zabezpečil ich efektívne uplatňovanie a ochranu.

Dve strany mince
Medzi pacientske práva, ktoré sú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zvlášť zasahované, môžeme zaradiť právo na život, slobodu pohybu a bezpečnosť, ochranu súkromia, humánne zaobchádzanie (zákaz mučenia a ponižujúceho zaobchádzania), ako aj právo na zdravotnú starostlivosť upravené v rôznych modifikáciách. Tieto práva nájdeme zakotvené v celom rade dôležitých dokumentov.

Za všetky môžeme spomenúť Dohovor Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (Rada Európy). Medzi posledné „veľké“ dohovory patrí Dohovor o ochrane práv osôb so zdravotným postihnutím (OSN). Na Slovensku sa pri vyslovení spojenia pacientske práva ako prvá zvykne spomínať Charta práv pacienta.

Tá má však z pohľadu jej právnej sily najnižšie postavenie v rámci relevantných dokumentov, ktoré som uviedol. Dá sa povedať, že Charta našla vyjadrenie v zákone o zdravotnej starostlivosti – a to prierezovo, pretože tento predpis postavenie pacienta a jeho interakciu so zdravotníkmi rieši priamo/nepriamo takmer v každom paragrafe. Explicitne sú práva pacienta upravené v § 11 ods. 9.

Ako to s právami pacienta vyzerá v dennom živote? Aký je rozdiel medzi law in books a law in action? Až odpoveďou na túto otázku získavame praktickú orientáciu v stave vzťahov medzi základnými aktérmi – lekárom a pacientom. Čím dlhšie sa ako právnik konfrontujem so zdravotníckou realitou, tým viac nadobúdam presvedčenie, že hovoriť o právach pacientov oddelene od práv zdravotníkov je len vyprchanou chuťou či poloprázdnym obsahom.

Každá minca má dve strany. To platí aj v téme práv v zdravotníctve. Práva pacienta sa zachovávajú natoľko, nakoľko štát pre ich realizáciu vytvorí dostatočný priestor. Nebojím sa tvrdiť, že medzi napĺňaním legitímnych očakávaní zdravotníkov na dôstojné pracovné podmienky (neredukujem to len na platy) a spokojnosťou pacientov je korelácia.

Dnes sú totiž v prvej línii posudzovania, či práva pacientov dodržiavajú zdravotníci. To je však veľmi simplicitný pohľad na vec. Namieta sa, že sa stále nedodržiava princíp informovaného súhlasu, predovšetkým jeho časť realizácia práva pacienta na zrozumiteľné informácie. Áno, súhlasím, vždy som bol toho názoru, že informovaný súhlas je jedným z primárnych nástrojov na ochranu autonómie pacienta.

Málo informovaný pacient
Pacient je na Slovensku informovaný stále málo. Ale prečo? Keď o potrebe kvalitného informovaného súhlasu diskutujem s lekármi, dostávam unisono otázku – kedy to máme stihnúť? Sčasti možno výhovorka, no z veľkej časti trafený klinec po hlavičke.

Ak štát nevytvára vhodné prostredie, aby mal lekár priestor s pacientom prediskutovať jeho problém, ak sa neustále tlačí na efektívne postupy a na viac za menej, prejavuje sa to aj v objektívne redukovanom priestore na komunikáciu medzi lekárom a pacientom. Vyrovnávanie informačnej asymetrie je pritom jednou z najväčších výziev pre napĺňanie práva pacienta na jeho autonómiu.

Ak štát zanedbá túto oblasť, tak bude mať čoraz viac nespokojných pacientov a ich rodinných príslušníkov a čoraz viac frustrovaných zdravotníkov. Ekonomické limity systému majú potenciál priamo ovplyvňovať prostredie, v ktorom sa vzťah medzi lekárom a pacientom odohráva. Zmena jazyka, ktorým sa verbalizujú vzťahy, práva a povinnosti, má veľký vplyv aj na ich konečný obsah.

Ako uvádza Pamela Hartzband (2011), slová, ktorými vysvetľujeme naše roly, majú veľkú moc, keďže predstavujú naše očakávania (od nich) a formujú naše správanie. Nielen v našom právnom poriadku, ale aj v zahraničí sa na označenie subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť, používa pojem poskytovateľ. Akokoľvek by sme si to možno želali, z pacienta rýdzi spotrebiteľ nikdy nebude.

P. Hartzband (2011) upozorňuje, že v rýdzo ekonomickom spôsobe vnímania subjektov zdravotnej starostlivosti nie je ani náznak pôvodnej roly lekára ako učiteľa so špeciálnym vzdelaním, ktorý pomáha pacientovi pochopiť dôvody a riziká choroby a možnosti jej liečby, ako ani potrebné ocenenie úlohy sestry, ktorej blízka prítomnosť je nevyhnutná pre liečbu pacienta.

Ako hovorí Hall (2008), pacient je cudzincom v cudzej krajine, zraniteľným v dôsledku svojej choroby. V dôsledku situácie, v ktorej sa nachádza, si chtiac či nechtiac s lekárom vytvára vzťah závislosti a dôvery v neho a ďalších zdravotníkov, ktorí mu poskytujú starostlivosť. Zamerajme sa na celok, nemotajme sa v byrokratických detailoch.

Európsky súd pre ľudské práva používa krásne vyjadrenie – štát má pozitívny záväzok konať v súlade s duchom Dohovoru o ľudských právach. Kreatívne pôsobenie na zmenu prostredia vyžaduje spojenie posudzovania miery dodržiavania práva pacienta s posudzovaním toho, ako štát reálne vytvára na tieto práva priestor.

Ak je lekár v dôsledku „džungľoidnej“ povahy zdravotníckeho systému vazalom revíznych lekárov poisťovne, ak nemá priestor na slobodné a lege artis formulované terapeutické názory, tak sme len krôčik od toho, aby pacient tieto symptómy vyhodnocoval ako zásah do jeho práv. Pacient a lekár nestoja proti sebe. Obaja majú svoje „nescudziteľné“ práva, ktoré sú späté s ich osobou a postavením. Tieto práva sa vo svojej prirodzenosti krásne dopĺňajú – ale to len vtedy, ak je štát svojimi múdrymi opatreniami prajný takejto vízii.

Autor: Autor: JUDr. Ivan Humenik, PhD.

Zdroj: http://mediweb.hnonline.sk/diskusia/nazory/stat-mu...