Myslíte si, že máte zdravú pečeň? Dať si urobiť základné vyšetrenia je veľmi dôležité, aj keď nemáte žiadne ťažkosti. Pacientov s chorobami pečene totiž pribúda. „Veľmi by som chcela vyzvať ľudí, aby prevenciu využili. Dnes sa medicína presúva práve do sfér prevencie. Preventívna prehliadka u praktického lekára môže byť prvým sitom, kde sa zachytia pacienti, ktorí majú zvýšené hepatálne enzýmy a potrebujú nastaviť ďalší postup a vyšetrenie u hepatológa,“ zdôrazňuje v rozhovore hepatologička doc. MUDr. Sylvia Dražilová, PhD., prezidentka Slovenskej hepatologickej spoločnosti, vedecká sekretárka Slovenskej gastroenterologickej spoločnosti a zástupkyňa prednostu II. internej kliniky LF UPJŠ a UNLP Košice.

Čo vás inšpirovalo k rozhodnutiu zvoliť si krásne, ale neľahké povolanie lekárky? 

Všetci sme ovplyvnení prostredím, v ktorom vyrastáme. Moja rodina bola z polovice učiteľská a z polovice lekárska. Starí rodičia z mamkinej strany boli učitelia a môj otec a starý otec sú lekári. Na strednej škole som lavírovala medzi týmito dvoma povolaniami. Môj starý otec bol klasický rodinný lekár. Chodil s brašničkou, mal skvelú medicínsku intuíciu a bol viazaný na svoje oči, uši a fonendoskop. V regióne ho považovali za exkluzívneho diagnostika. Toto bolo to kľúčové a famózne, čo ma nasmerovalo k výberu medicíny. A neovplyvnilo to len mňa, pretože aj môj starší brat sa rozhodol pre to isté povolanie.

Staré zlaté časy. Aj dnes je dobrý praktický lekár na nezaplatenie...

Dnes sme síce niekde inde, medicína, ako všetko na svete, napreduje. Ale myšlienka, že lekár prvého kontaktu je pre pacienta veľmi dôležitý, stále žije. Ako špecialisti to cítime. Hovorievam medikom, keď učím, aj našim pacientom, že mať dobrého praktického lekára je veľké šťastie. Ctíme si ich prácu, pretože vieme, že keď vytvoria dobrý základ, aj nám sa bude pracovať ľahšie. Praktickí lekári sú v prvej línii, najlepšie poznajú pacienta, jeho rodinné a sociálne zázemie. Majú v svojich rukách naozaj veľa. Ich rozhodnutie, za akým špecialistom pacienta pošlú, môže výrazne ovplyvniť pacientov osud.

Podelíte sa s nami o spomienky na študentské časy? 

Pochádzam spod Tatier, z Popradu. Tam žije celá moja rodina. Študovala som na gymnáziu v Poprade a potom na vysokej škole v Bratislave. Asi ako pre každého, aj pre mňa boli študentské časy najkrajšie, bezstarostné. To si uvedomíte, až keď doštudujete. Vtedy sme si budovali pevné priateľstvá, ktoré zostávajú na celý život. A samozrejme, bolo to aj obdobie prvých lások. Krásne spomienky.

Vedeli ste už na medicíne, kam budete smerovať ďalej? 

Už na medicíne som mala jasné priority: že sa chcem venovať internej medicíne, že sa určite chcem vrátiť do Popradu a rovnako chcem skĺbiť medicínu s rodinou. S manželom som sa zoznámila už na vysokej škole, po štvrtom ročníku sme sa vzali a v šiestom sa nám narodila dcéra. Štátnice sme už viac menej robili dve. Napriek malej dcérke alebo práve vďaka nej som školu skončila s vyznamenaním. Na materskej som nebola dlho. Relatívne rýchlo som nastúpila do práce. Mala som miesto na internom oddelení v nemocnici v Poprade, kde som strávila celý rad rokov. Postupne som sa z pozície sekundárnej lekárky cez zástupkyňu primára stala primárkou interného oddelenia. Malo svoje špecifikum, tzv. metabolickú JIS, kde sme hospitalizovali pacientov, ktorí mali choroby tráviaceho traktu a pečene. Najprv som si urobila atestáciu z internej medicíny a neskôr z gastroenterológie a hepatológie. V roku 2020 som prešla pracovať do Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach. Čiastočne sme sa presťahovali a fungujeme v dvoch domácnostiach. Naše hlavné, rodinné sídlo, ostáva v Poprade, kde mám celú rodinu. V Košiciach fungujem pracovne. V našej druhej domácnosti žijeme vedno so synom, keďže študuje na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach.

Za posledné roky pacientov s chorobami pečene prudko pribúda. Zachytiť ich asi nie je jednoduché...

Áno, je to v zásade presne tak. V medicíne všeobecne platí, že neodhalíme všetkých. Choroby pečene sú tichým zabijakom. Prirovnávam ich k cukrovke. V začiatkoch nebolia, pacienti nemajú žiadne ťažkosti a preto sa choroba aj neskôr diagnostikuje. Ak sa nejaké ťažkosti vyskytnú, zvyknú ich podceňovať a nijako aktívne neprichádzajú do ambulancií. Keď už ťažkosti majú, spravidla ide o pokročilú chorobu pečene, kedy sú už všetky liečebné možnosti podstatne komplikovanejšie. Že sme zavalení chorobami pečene, je absolútne nesporný fakt. Máme o tom k dispozícii množstvo nelichotivých epidemiologických štatistík. A napokon, vidíme to aj v našej každodennej praxi a v spektre pacientov, ktorých liečime. Keď si spomeniem na svoje medicínske začiatky pred 26 rokmi, mnohé sa úplne zmenilo. V období môjho nástupu na interné oddelenie hepatologické ambulancie neexistovali. Dnes sú zavalené pacientami a na lôžkach máme hospitalizovaných množstvo pacientov s pokročilou chorobou pečene. K tomu, samozrejme, nesporne prispieva náš spôsob života. Je kľúčový v tom, ako sa zmenila epidemiológia ochorení vôbec a aj epidemiológia samotných pečeňových chorôb. Ide o tzv. civilizačné choroby.

Prácou nás, hepatológov, je presné dodiagnostikovanie typu ochorenia pečene a liečba najkomplikovanejších foriem. Ale pokiaľ ide o vyhľadávanie pacientov, sme viazaní na spoluprácu s našimi kolegami, a to predovšetkým s praktickými lekármi. Zopakujem, práve oni sú extrémne dôležití pre záchyt pacientov s chorobami pečene. Rovnako dôležití sú však aj naši kolegovia z iných špecializácií – gastroenterológovia, diabetológovia a infektológovia.

 Čo dokáže odhaliť preventívna prehliadka o našej pečeni? 

Jej súčasťou je už niekoľko rokov vyšetrenie jedného hepatálneho enzýmu, tzv. ALT. Aktuálne sa spektrum rozšírilo, pribudlo vyšetrenie ďalšieho hepatálneho enzýmu, tzv. GGT. Pečeň produkuje štyri hepatálne enzýmy a v súčasnosti sa v rámci preventívnej prehliadky vyšetrujú tieto dva z nich. Je to veľmi dôležité, pretože aj keď pacient naozaj nemá žiadne ťažkosti, vyšetrenie môže odhaliť, že sa s pečeňou niečo deje. Veľmi by som chcela vyzvať ľudí, aby prevenciu využili. Možno to znie ako klišé, ale dnes sa medicína presúva do sfér prevencie. Práve preventívna prehliadka u praktického lekára môže byť prvým sitom, kde sa zachytia pacienti, ktorí majú zvýšené hepatálne enzýmy. V spolupráci s našimi ostatnými kolegami ich vieme dodiagnostikovať. Treba si však uvedomiť jeden fakt – v medicíne nič neplatí na sto percent. A tak je to aj pri hepatálnych enzýmoch. Máme totiž aj skupinu pacientov, ktorí majú normálne hepatálne enzýmy, a napriek tomu majú chorú pečeň.

Vysvetlíte bližšie, o čom tieto dva hepatálne enzýmy vypovedajú? 

Hepatálny enzým ALT je typický všeobecný marker poškodenia pečeňovej bunky, nie je viazaný špecificky na konzum alkoholu. Môže signalizovať akékoľvek poškodenie pečene – od poškodenia vírusmi, autoimunitnými chorobami, nezdravým spôsobom života, užívaním liekov. Ani GGT nie je viazaný len na konzumáciu alkoholu, ale môže na jeho konzum nasvedčovať.

Veľkou hrozbou pre pečeň sú vírusové hepatitídy. Na niektoré typy (A a B) máme prevenciu v podobe očkovania, proti hepatitíde C očkovanie nemáme. Ako sa hepatitída B lieči?

Pravdou je, že chronickú hepatitídu B nevieme úplne vyliečiť. Nie je to ako angína, kedy nasadíte pacientovi na týždeň antibiotiká a on sa úplne vylieči. Nevieme ju vyliečiť preto, lebo vírus hepatitídy B je zradný v tom, že sa doslova zahryzne do našej genetickej výbavy. Keby sme ho chceli vyliečiť, museli by sme ho z našej DNA nejako „vystrihnúť“. Tak ďaleko medicína zatiaľ nie je. Máme však veľmi efektívne, dobre dostupné lieky, tzv. nukleotidové alebo nuklozidové analógy, ktoré potlačia rozmnožovanie vírusu. Sú bezpečné, väčšina pacientov ich berie celý život. Vďaka nim vieme zabrániť vzniku komplikovaných štádií chorôb pečene – cirhózy pečene a hepatocelulárnemu karcinómu, čo je nádor pečene. Ak k tomu prirátame dostupné očkovanie, dovolím si povedať, že práve pri hepatitíde B máme dobre našliapnuté k eliminácii tejto infekcie. Verím, že sa tak stane ešte za môjho medicínskeho života. Máme totiž skutočne najefektívnejší nástroj, ktorý vôbec v epidemiológii a infektológii existuje, a to je vakcinácia.

Na vašom pracovisku sa venujete tiež autoimunitným zápalom pečene...

Spolu s mojimi kolegami sa cielene venujeme autoimunitným ochoreniam pečene. Je to veľmi dôležitá kapitola v hepatológii. Nazeráme na ne s veľkým rešpektom. Zväčša postihujú mladých pacientov a neraz kráčajú ruka v ruke s inými autoimunitnými chorobami, spomeniem napríklad veľmi častý nešpecifický črevný zápal. Autoimunitné zápaly pečene sú v súčasnosti druhou najčastejšou príčinou transplantácií pečene na Slovensku. Pri väčšine z týchto ochorení máme možnosti príčinnej liečby. Máme nastavené presné postupy, ako pacientov vyšetrovať, ako im vykonávať skríning, aby sme ich uchránili pred vznikom akýchkoľvek komplikácií. Keďže ide o skupinu mladých pacientov, chceme, aby chodili do práce, mali svoje rodiny, rodili deti. Bez skutočne špecializovanej starostlivosti to nejde. Liečime pacientov a aj z vedeckého hľadiska realizujeme viacero projektov. O tejto téme sme publikovali články v zahraničných impaktovaných aj karentovaných časopisoch.

Samostatnú kapitolu predstavuje liekové poškodenie pečene. Mali by sme byť opatrní aj pri užívaní doplnkov výživy? 

Aj výživové doplnky a prírodné liečivá môžu byť príčinou poliekového poškodenia pečene a dokonca môžu viesť až k akútnemu zlyhaniu pečene. Ako hepatológovia máme pred výživovými doplnkami, aj tými na rastlinnej báze, rešpekt. Definujú to európske odporúčania, ktoré cielene upozorňujú na riziká spojené s nekontrolovateľným užívaním doplnkov. V prípade, že si ľudia vyberú výživový doplnok, je dobré jeho užívanie skonzultovať s lekárom, eventuálne lekárnikom a nepodliehať klamlivej reklame na internete a Dr. Googlovi. Ako gastroenterologička som presvedčená, že zdravý človek je pri vyváženej strave schopný prijať všetky vitamíny v dostatočnej miere prirodzenou formou. Samozrejme, špecifikom môžu byť záťažové situácie ako prechladnutie alebo poruchy vstrebávania živín.

Prečo taký rešpekt? Pri poliekovom poškodení pečene máme zväčša úplne zviazané ruky. Nemáme totiž žiadne možnosti kauzálnej liečby. Naozaj tŕpneme, aby sa pacientovi stav neskomplikoval a nezlyhala mu pečeň, čo by sa mohlo skončiť akútnou transplantáciou pečene.

Problém tiež je, ak si pacienti sami nakúpia voľne predajné lieky proti bolesti a zápalu, nebodaj viacero liekov s tou istou účinnou látkou, a potom to všetko skombinujú. Neuvedomia si, ako veľmi si môžu uškodiť.

A čo rakovina pečene? Ešte pred dvoma desaťročiami to bola fatálna choroba. Majú dnes pacienti lepšie vyhliadky? 

Dobrou správou je, že dnes vieme rizikových pacientov vyhľadávať. Najčastejší primárny nádor pečene je hepatocelulárny karcinóm. Týka sa najmä rizikových pacientov s pokročilou fibrózou pečene, kedy je jej tkanivo zjazvené, ďalej s cirhózou pečene alebo chronickou hepatitídou B. Všetko sú to tzv. prekancerózy, predrakovinové stavy. Z pohľadu vzniku takéhoto nádoru chceme byť o krok vpred. Preto robíme medzi rizikovými pacientmi skríning, aby sme včasné štádiá hepatocelulárneho karcinómu zachytili. Raz za pol roka im vykonávame ultrazvukové vyšetrenie brucha. Je dôležité, aby ho robil skúsený ultrasonografista, pretože takýmto spôsobom sa dá zachytiť malý nádor. Ten vieme úplne vyliečiť, a to buď resekciou, čiže operačným výkonom, špeciálnymi rádiologickými metódami, ktoré, zjednodušene povedané, nádor rozbijú, alebo transplantáciou pečene. Ak nádor zachytíme v pokročilejšej fáze, už nevieme pacienta úplne vyliečiť. Môžeme mu predĺžiť život, a to buď opäť rádiologickým výkonom alebo systémovou liečbou – chemoterapiou.

Koncom minulého roka prešlo endoskopické pracovisko na vašej klinike rozsiahlou modernizáciou a rekonštrukciou. Aké inovácie to prinieslo do regiónu?

Sme naozaj veľmi vďační, že disponujeme novou špičkovou zdravotníckou technikou. Umožňuje na našej, relatívne novej klinike, rozvoj všetkých metód, jednak na úrovni gastroenterológie, ale aj hepatológie. Naše pracovisko funguje od 1. 9. 2022 a špecializuje sa práve na choroby tráviaceho systému a pečene, v čom nás podporuje aj vedenie Univerzitnej nemocnice v Košiciach, tak aj vedenie Lekárskej fakulty UNLP. Spoluprácou s našimi kolegami z Kliniky rádiológie a zobrazovacích metód sme zaviedli viacero diagnostických a terapeutických metód. Na novom endoskopickom pracovisku sme vďaka veľkej rekonštrukcii jednak zefektívnili štandardné endoskopické metódy a zaviedli nové diagnostické a terapeutické endoskopické metódy, napríklad diagnostickú a terapeutickú endosonografiu. K dispozícii máme tzv. tranzientný elastograf. Na princípe ultrazvukovej vlny odmeria množstvo tuku v pečeni, rovnako ako aj jej zväzivovatenie. V minulosti sa to dalo zistiť jedine biopsiou, čiže odberom vzorky pečeňového tkaniva.

Čo to prináša pacientom?

Vďaka nim dokážeme pomôcť najťažším pacientom, a to sú pacienti s cirhózou pečene. Zaviedli sme viacero invazívnych intervencií na pečeni. Pomocou jednej z metodík dokážeme zabrániť život ohrozujúcim komplikáciám, ako sú napríklad krvácanie z pažerákových varixov alebo vodnatielka. Na našom pracovisku sme schopní poskytovať všetky diagnostické aj terapeutické metódy pre pacientov s chorobami pečene, okrem samotnej transplantácie. Na tomto poli úzko spolupracujeme s transplantačným centrom. Naše pracovisko predstavuje pre najťažšie liečiteľných pacientov z východného Slovenska, ktorí majú cirhózu pečene, obrovský benefit. Vďaka špičkovému vybaveniu im u nás môžeme niekedy zachrániť život alebo oddialiť vznik komplikácií. Už nemusia cestovať do iných nemocníc. Tieto metódy sme rozvíjali v spolupráci s našimi kolegami z Banskej Bystrice. V medicíne platí, že keď chcete byť úspešní, musíte robiť v tíme a spolupracovať s inými špecialistami či zahraničnými kolegami. Medicína je tímová práca.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Áno, práce na klinike je dosť. V prvom rade som si ešte pred oficiálnym začiatkom pracovného dňa – získavam tak vzácny čas navyše, zvykla najprv sa zorientovať v našich hospitalizovaných pacientoch, pretože to sú tí najťažší pacienti. Pracovný deň potom oficiálne začíname spoločným sedením s lekármi – našou rannou poradou, kde rozoberáme všetkých hospitalizovaných pacientov. Vládne tam skutočne tvorivá atmosféra. Diskutujeme s kolegami-špecialistami, ale nechávame priestor aj na diskusiu s našimi mladými kolegami. Doslova rozpitvávame zdravotný stav pacientov. Jednotlivé dni v týždni sa rôznia, každý deň mám nastavený iný typ práce. V niektoré dni robím veľké vizity hospitalizovaných pacientov, inokedy pracujem v hepatologickej alebo gastroenterologickej ambulancii a vykonávam aj endoskopické vyšetrenia pacientov. Okrem práce v zdravotníctve sa venujem výuke, takže mám cvičenia s medikmi. Realizujeme ich pri pacientoch alebo v simulátorovom centre, aby sme našich nástupcov naučili praktickej medicíne. Popoludní mávam prednášky pre medikov alebo pre lekárov, ktorí vykonávajú špecializačné štúdium. V priebehu dňa fungujem ako konzultantka pre lekárov našej kliniky a niekedy so mnou konzultujú komplikovaných pacientov aj kolegovia z našej nemocnice alebo iných zdravotníckych zariadení. Pokiaľ ide o moju prácu prezidentky Slovenskej hepatologickej spoločnosti a vedeckej sekretárky Slovenskej gastroenterologickej spoločnosti, venujem sa jej po pracovnom čase. Ide o prípravu prednášok, sumarizáciu našich vedeckých projektov a publikácií.

Ako relaxujete?

Voľný čas venujem rodine. Viete, som skutočne vďačná za svoje úžasné rodinné zázemie. Nie sme veľká rodina, ale sme extrémne súdržní. Povedala by som, že u nás vládne matriarchát. Kedysi v nej velila moja stará mama a teraz žezlo prevzala moja mama. Celý život prežila v úzadí a potlačení vlastných záujmov. Starala sa o nás, aby sme sa mohli realizovať. Mojej mame vďačím za svoju profesijnú kariéru, pretože mi vždy vytvárala dobré rodinné podhubie a pomáhala aj s chodom mojej vlastnej domácnosti. Dnes je už moja babička veľmi stará, aj moji rodičia sú starší. Sama som vo veku, kedy sa už patrí začať splácať dlh prostredníctvom „spätnej“ starostlivosti. Mali sme vždy zaužívané, že do rodinného života patrí nielen výchova malých detí, ale aj starostlivosť o starších. S manželom máme rozdielnu prácu, ale spája nás, že obaja svoju prácu milujeme, je pre nás koníčkom a venujeme jej viac, ako nám káže čas. A klasické záľuby? Veľa priestoru na ne nemám, ale ako každý Popradčan či Popradčanka som sa asi narodila s lyžiarkami na nohách. Rada lyžujem a vďaka synovi som fanúšička Formuly 1. Veľmi rada cestujem a na cestách si rada vychutnávam atmosféru navštívenej krajiny. No a slabosť mám pre dobrú kávu. Mám niekoľko partií kamarátok a stretnúť sa s nimi na babinci – ako naše kávičkovanie voláme, je tiež pre mňa relax.

V poslednom čase počúvame o zdravotníctve veľa negatívnych správ. Je niečo, čo vás v medicíne teší?

V medicíne sa dá nájsť veľa pozitív, ak ju robíte s entuziazmom. Myslím si, že slovenskí zdravotníci neočakávajú nejaké extrémne vysoké platy. Ale určite ocenia dobré pracovné podmienky a privítali by aj vyššiu spoločenskú satisfakciu. Jednoducho, že spoločnosť si ich prácu cení. A čo ma teší? Mala som v živote veľké šťastie. Za prvé na skutočne vynikajúcu rodinu, ktorá chápe, že v práci trávim podstatne viac času ako predpísaných osem hodín. Za druhé som mala šťastie na veľkorysých nadriadených – už na mojom prvom pracovisku, kam som nastúpila ako mladá lekárka a aj v súčasnosti mám prednostu, ktorý je mojím medicínskym vzorom. Iba naozaj múdri ľudia sú natoľko veľkorysí, že vám umožnia medicínsky rast. A to tretie? Posledných trinásť rokov sa hýbem vo vedúcich pozíciách a po celý ten čas som mala šťastie robiť s tímami mladých, veľmi kreatívnych ľudí. Učíte ich medicínu a tešíte sa z toho, ako napredujú. Oni vás však mnohému naučia po ľudskej stránke. Pre mňa je to veľké plus. Robí mi radosť, že máme veľmi kreatívnych mladých lekárov a zdravotné sestry, a že sú ochotní vykročiť z komfortnej zóny a urobiť viac. Práve tým sa medicína posúva ďalej. Všetci sa tešíme, ak kriticky chorých pacientov – mnohí sú v produktívnom veku, dokážeme vďaka liečbe vrátiť späť do bežného života. Keď vás na ulici osloví bývalý pacient, že sa má fajn, alebo vidíte ešte donedávna ťažko chorého pacienta hrať sa na ihrisku so svojimi deťmi, poviete si, že mierou vašej spokojnosti nie je len suma, ktorú vidíte na výplatnej páske. Vaša spokojnosť sa odvíja od úplne iných vecí. A to sa snažím vštepiť aj mojim dvom deťom, ktoré si lekársku profesiu vybrali.

Deti idú vo vašich šľapajach?

Áno, obe. Dnes veľa ľudí tvrdí, že by nechceli, aby ich deti študovali medicínu. Mňa, naopak, teší a som na to hrdá. Dcéra je mladá lekárka, pôsobí v Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny v Prahe, kde aj skončila vysokú školu. Syn je momentálne v druhom ročníku, študuje všeobecné lekárstvo. Teším sa, že si vybrali takúto prácu a nadviazali na rodinnú tradíciu.

Rovnako si myslím, že Slovensko je stále krajinou, v ktorej sa oplatí žiť. V medicínskej praxi zažívame viacero posunov – od čoraz sofistikovanejšej diagnostiky, až po možnosti inovatívnej liečby. A to je to, z čoho môžu mať pacienti najvyšší profit.

Článok vyšiel v Bedekri zdravia 3/2024. Predplatné časopisu si môžete objednať na bedekerzdravia@bedekerzdravia.sk.