Na Asociáciu na ochranu práv pacientov sa obracajú pacienti, ktorí majú pocit krivdy. Miroslava Fövényes vysvetľuje, na čo sa pacienti najviac sťažujú a prečo by sme potrebovali pacientskeho ombudsmana.

Je pravda, že pacienti nepoznajú svoje práva? Podľa čoho to vieme tvrdiť? 

Je niekoľko faktorov. Po prvé, problematika pacientskych práv je nesmierne široká. Pacient má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, avšak vymáhanie týchto práv je často rozdelené medzi niekoľko inštitúcií. Po druhé, s tým, že pacienti nepoznajú svoje práva, sa denne stretávame. Asociácia funguje už viac ako desať rokov a podnety stále prichádzajú. Z nich vieme usúdiť, že existujú oblasti, ktoré pacientov trápia najviac. Ale stretávame sa aj s toľkými absurdnými situáciami, do ktorých sa dostávajú, že si to vyžaduje dlhé pátranie po informáciách.  

O akom objeme podnetov hovoríte? 

Naša asociácia má kanceláriu v Bratislave, no minulý rok sa nám podarilo otvoriť pacientsku poradňu aj v regióne, vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Nie každý dokáže napísať email alebo nájde odvahu zavolať nám, preto sme chceli ísť aj priamo do regiónov. Začali sme v banskobystrickej nemocnici, ktorú považujeme za progresívnu a otvorenú nemocnicu. Teraz zisťujeme, ako pacienti takýto typ poradne vôbec budú vnímať. Sme už aj v štádiu rokovania s inými nemocnicami.  

Koľko podnetov teda dostávate v Bratislave aj v Banskej Bystrici?

Minulý rok asociácia zaznamenala mesačne od osemdesiat do deväťdesiat podnetov. Za celý rok je to dokopy 1 086 podaní. Banskobystrická poradňa začala fungovať v septembri a štatistiku zatiaľ nemáme. Ale odhadom máme od jej začiatku asi sto podaní.  

O čom to číslo hovorí? Je to podľa vás dosť podnetov, a teda majú ľudia  odvahu domáhať sa svojich práv? 

Závisí to od prípadu k prípadu. Či nájde človek odvahu, to záleží od toho, akú má človek povahu, skúsenosť, aj od toho, v akom je regióne, od sociálneho zázemia. Alebo či má vôbec silu niečo riešiť. Mala som prípad sťažovateľky, ktorej matka zomrela na onkologické ochorenie relatívne mladá, mala 52 rokov. Bolo to v okrese Lučenec. Jej smrť rodinu šokovala. Nikto im nepovedal, že už nie sú ďalšie možnosti liečby a stav je taký vážny. Príbuzná sa chcela sťažovať, že od lekárky nedostali jasné informácie a odmietala s nimi komunikovať. Ako najbližší príbuzní podľa slov sťažovateľky nerozumeli, akým spôsobom mamu liečia a nedostali jasné informácie o tom, že dostáva už len paliatívnu liečbu. A že ochorenie bolo diagnostikované v neskorom štádiu.

Ako ste tejto príbuznej pomohli? 

Poslala som jej vzor podania, vysvetlila som jej, kam sa má obrátiť. Je to problém etického charakteru. Lekárka mala z etického hľadiska príbuzným poskytnúť dostatok informácií o tom, že pacientka zomiera. Občas je problém v informovanom súhlase, ktorý pacient či ich príbuzní podpisujú často ako ako formalitu. Obsah im nie je zrozumiteľný a vo viacerých prípadoch ani zrozumiteľne podaný. Pacient má podľa zákona a v súlade s chartou práv pacientov právo na zrozumiteľné poučenie, informácie v slovenskom jazyku. Často je to spôsobené aj nedostatkom času zdravotníkov, neetickým správaním.  Vysvetlili sme jej teda, že v etických otázkach sa môže obrátiť iba na Slovenskú lekársku komoru ako profesijné združenie. Oni to môžu prešetriť a vyvodiť interné disciplinárne postihy.

Nie sú práve tieto etické otázky najťažšie vymožiteľné? 

Etika nie je vymožiteľná. Zostáva to na profesijnú organizáciu, či dôsledne lekárovo správanie prešetrí. Pacient môže iba dať podnet, je na prístupe združenia ako s tým naloží. Či bude chcieť vyvodiť dôsledky a zlepšovať lekárske prostredie. Avšak v tomto prípade tá príbuzná nakoniec sťažnosť nepodala, nemala silu, pretože jej strata bola veľká.  

Aké podnety vám prichádzajú najčastejšie? 

Najčastejšie určite poplatky u lekára. To je veľká téma. Druhou je aj možnosť výberu konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a treťou témou je prístup zdravotníckeho personálu. Niekedy im pomáhame porozumieť situácii, prípadne vyplňiť podnety a radíme, kam sa obrátiť. Dostávame však aj naozaj náročné prípady, ktoré potrebujú právnické konzultácie.  

Pomôžete pacientovi podať podnet. Ale potom ho pravdepodobne čaká ešte veľmi dlhá cesta. Sledujete ju? 

V tomto bode máme na Slovensku priestor na zlepšenie. My ponúkame poradenstvo, ale nemáme už kompetenciu dopytovať sa inštitúcii a sledovať, čo sa s podnetom deje. Minister zdravotníctva prišiel s nápadom zriadenia pacientskeho obmudsmana, ktorý je určite potrebný. Veď podania na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa niekedy ťahajú aj rok. Pre bežného človeka je náročné dopátrať sa, kde sa podnet zasekol. Pacient potrebuje aspoň pocit, že sa dočká riešenia.Cíti krivdu a chce zadosťučinenie – pomohla by mu hocijaká správa o stave jeho podnetu. Je potrebné, aby existoval ombudsman, ktorý by mal kompetenciu nahliadať do spisov a byť mediátorom medzi pacientom a inštitúciou.  

Poďme ku konkrétnym podnetom. Čo robiť, keď sa stretnem s nejasným poplatkom u lekára? 

Poplatky sú zákonom zakázané. Od pacientov vieme, že sa aj napriek tomu vyberajú a sú zaobalené pod všelijaké služby. Na stránke ministerstva zdravotníctva existuje nápomocná služba –  bezplatná telefonická linka aj mailová adresa, kam sa môžu pacienti obrátiť pri nejasných poplatkoch. Nemusí to byť formou žiadneho formuláru, jednoducho napíšu, o čo ide. Druhou alternatívou je možnosť obrátiť sa priamo na zriaďovateľa, teda VÚC a požiadať priamo o prešetrenie podnetu.  

Čo s tým podnetom potom ministerstvo spraví? Vráti lekár poplatok pacientovi? 

Často je ťažké preukázať, že pacient poplatok vôbec zaplatil. Len málokedy dostanú doklad. Pacient je traumatizovaný zo svojho zdravotného problému, v čakárni sa dlho načakal a keď si niekto medzi dverami vypýta päť eur, nerieši to. Alebo ak dostane na výber termín o polroka alebo o dva týždne s desaťeurovým poplatkom, málokto nezaplatí. 

Len málokto má silu hádať sa. Čiže riešením je vždy trvať na hocijakom bločku a potom sa obrátiť na ministerstvo? 

Áno, ideálne je vypýtať si bloček. Na tom by malo byť aj napísané, o akú službu ide. Ale niekedy ani na to nemajú pacienti odvahu, majú strach, že nebudú ošetrení. Najmä pri pacientoch z periférnych okresov, kde je málo špecialistov. Ak sa už k nejakému dostal, nechce vyskakovať, pretože k ďalšiemu by musel cestovať desiatky kilometrov. Regionálna dostupnosť stále zohráva veľkú úlohu. 

Článok prevzatý z: https://www.tyzden.sk/spolocnost/46130/pomaha-paci...