Svetový deň „Stop dekubitom (Stop Pressure Ulcers Day)“ pripadá na 19. novembra 2020. Upozorniť má na problém, ktorý je aktuálny nielen počas pandémie koronavírusu. Preležaniny totiž ohrozujú pacientov dlhodobo pripútaných na lôžku v nemocničnej i domácej starostlivosti, ale aj pacientov po úrazoch či operáciách.
Preležaniny alebo tzv. dekubity sú závažný problém, ktorý sa netýka iba seniorov, ale aj mladých pacientov. Taktiež nepostihuje iba dlhodobo ležiacich pacientov, odborníci varujú, že na vznik závažnej preležaniny v niektorých prípadoch stačí aj 24 hodín.
Liečba dekubitov je dlhodobá, náročná pre pacienta a spája sa s vysokými nákladmi na zdravotnú starostlivosť. V mnohých prípadoch sú preležaniny príčinou smrti. Európska komisia odhaduje, že nežiaduce udalosti sa vyskytnú približne u 4 – 17 % pacientov, z čoho 80 – 95 % je preventabilných. Prevencia je navyše z pohľadu manažmentu dekubitov 10-násobne lacnejšia.
Z ľudského hľadiska je prevencia predovšetkým v záujme pacienta. „Znamená zníženie utrpenia pacienta a zlepšenie kvality života pacienta i jeho blízkych. Navyše, na základe Deklarácie Rio de Janeiro z roku 2011 sa prevencia vzniku preležanín považuje za univerzálne ľudské právo. Nesmieme však zabúdať ani na kvalitnú a dostupnú liečbu, ktorá by mala byť adekvátne nastavená pre každého pacienta individuálne,“ hovorí PhDr. Mária Lévyová, prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov.
Prevencia vzniku preležanín je založená na dôkladnej starostlivosti o kožu, dozeraní na správnu výživu, dostatočnej hydratácii a polohovaní pacienta.
Pokožku pacienta je potrebné udržiavať dôkladne vyčistenú a chrániť ju pred zvýšenou vlhkosťou. Predikčné miesta s rizikom vzniku dekubitu by sa nemali masírovať ani vystavovať inému tlaku. Ošetrujúca osoba by tiež mala dohliadať na individuálny výživový plán pacienta a zabezpečiť dostatočný nutričný a energetický príjem. V neposlednom rade je treba nezanedbávať hydratáciu a dozerať na adekvátny pitný režim.
Nevyhnutnou súčasťou prevencie je polohovanie pacienta. Pokiaľ je to možné, nabádať ho k samostatnosti a pohybu podľa možnosti. Ak to možné nie je, stanoví sa plán pravidelného polohovania zohľadňujúci stav pacienta, teda odolnosť kože, stav tkanív, stupeň mobility a aktivity, a prítomnosť súvisiaceho ochorenia. Využívajú sa polohovacie techniky pre lepšiu manipuláciu s ležiacim pacientom, prípadne špeciálne polohovacie pomôcky.
U dlhodobo ležiacich pacientov je vhodné využiť antidekubitné podložky a antidekubitné matrace, ktoré zaisťujú rovnomerné rozloženie tlaku v rizikových oblastiach a minimalizujú trenie kože o podložku. Kombinovateľné sú aj s elektronicky polohovateľným lôžkom.
Dekubitus je lokalizované poškodenie kože a/alebo podkožia, obvykle nad kostným výčnelkom, ktoré vzniká v dôsledku tlaku a/alebo strihového efektu. Podľa hĺbky rany rozoznávame viacero stupňov dekubitov.
„Ak sa preležaniny vytvoria, je pre správnu liečbu dôležité, v akej fáze hojenia rana je a o aký typ rany ide. Na základe týchto informácií treba zvoliť vhodné terapeutické krytie. Na ošetrenie najčastejších typov rán sú vhodné typy krytia, ktoré čistia, ak je prítomná nekróza, uzatváracie krytia, ktoré vytvárajú optimálne prostredie na hojenie, alebo gázové kompresy pre povrchové, veľmi hnisajúce rany,“ hovorí MUDr. František Špaček, chirurg z Univerzitnej nemocnice s poliklinikou Milosrdní bratia v Bratislave.
Liečba spočíva v takzvanom debridemente, teda procese odstránenia alebo zníženia nežiaducich súčastí rany za účelom navodenia fyziologických procesov (hemostáza, čistenie, proliferácia, maturácia) v rane. Preležanina je rana, ktorá je kolonizovaná určitou infekčnou náložou (aj bez zjavných príznakov). Takáto infekcia sa však nelieči antibiotikami, ale vhodným debridementom a lokálnymi antiseptikami.
Ak je v rane prítomný viditeľný povlak, znamená to nekontrolovateľné premnoženie baktérií alebo plesní. Opakovane je preto potrebné robiť hlboké odbery kultivácie z rany, aby sa v prípade potreby včas stanovila cielená systémová antibiotická liečba.
Medicína rozlišuje viacero druhov debridementu: mechanický, chemický a enzymatický, biologický, chirurgický, fyzikálny a autolytický. Na úspešné zahojenie rany však vplýva aj celkový zdravotný stav pacienta, jeho výživy či prítomnosť pridružených ochorení. Pre hojenie je tiež dôležité úzko spolupracovať so sestrami ADOS, rodinnými príslušníkmi pacienta, ale aj pacientom samotným.
Najväčší podiel pacientov s dekubitmi tvoria imobilní pacienti a pacienti na lôžku (napríklad po náhlej mozgovej príhode, po úraze miechy, po operáciách, v terminálnom štádiu onkologického ochorenia, pacienti so sklerózou multiplex a pacienti v kóme). Preležaniny sa však môžu vyskytnúť aj pri krátkodobom pobyte na lôžku, napríklad po úraze.
„Akýkoľvek ležiaci pacient je ohrozený vznikom dekubitu. V niektorých prípadoch sa takáto rana môže vytvoriť už počas jediného dňa na lôžku, týkať sa to teda môže aj mladého človeka, ktorý prichádza do nemocnice so zlomeninou alebo zápalom pľúc, ktorý môže súvisieť napríklad s aktuálnou pandémiou nového koronavírusu,“ hovorí Marián Rošák z Kliniky úrazovej chirurgie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach.
Riziko vzniku dekubitov zvyšuje obezita aj podvýživa, poruchy vedomia, vysoké teploty a liečba sedatívami. Stav sa môže zhoršiť aj v súvislosti s vyšším vekom, cievnymi zmenami, zhoršenou funkciou pečene, kvôli zmenám v imunitnom systéme. Ovplyvniť ich môže aj dlhodobý stres či fajčenie.
Výskyt dekubitov sa pohybuje medzi 10 – 68 %, podľa poisťovní je nahlásených ročne 0,04 – 0, 14 % prípadov. „Reálne dáta o výskyte dekubitov u slovenských pacientov nie sú k dispozícii. Problémom je súčasný systém a metodika zberu dát o výskyte dekubitov vrátane záznamu stupňa poškodenia tkaniva,“ hovorí PhDr. Beáta Grešš Halász, PhD., členka výboru EPUAP (European Pressure Ulcer Advisory Panel). Za čiastočné riešenie sa považuje stratégiu zavedenia funkčnej metodiky hlásenia dekubitov ako indikátorov kvality. Výzvou je aj odborná príprava a vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov.
Vo vzťahu k prevencii dekubitov v 21. storočí vyplýva niekoľko výziev. Ide o určenie priorít v rámci financovania prevencie, súdne spory, vzdelávanie a edukácia zdravotníkov, posudzovanie rizík vzniku dekubitov, klasifikácia a diagnostika dekubitov, preventabilita dekubitov a monitoring incidencie a prevalencie dekubitov.
Starostlivosť by mala byť individualizovaná s ohľadom na potreby každého pacienta. Prevencia dekubitov si vyžaduje interdisciplinárny prístup v starostlivosti. Koordinácia si vyžaduje kvalitnú organizačnú kultúru a prevádzkové postupy, ktoré podporujú tímovú prácu a komunikáciu, ako aj individuálne odborné znalosti.
