Pacient pri hospitalizácii v niektorých nemocniciach musí zniesť veľa. Stopercentne sa musí prispôsobiť nemocničnému režimu, vydržať príkazy a zákazy, odmyslieť si, že má nárok na spánok podľa svojich predstáv, či nedajbože, intimitu. Ešte pred nastúpením do nemocnice nakupuje toaletný papier, mydlo, jednorazové podložky, jedlo a pitie. Chystá si vlastný príbor, lieky, pohár a teplomer, lebo to mu nemocnica nedá. Nemá. Pozerá sa na vybavenie, ktoré ho čaká. Staré rozhegané postele, vŕzgajúce nočné stolíky, ktoré naozaj veľa pamätajú. V zime sa snaží utesniť prefukujúce okná, v lete zase zniesť horko. Snaží sa vydržať, lebo musí. Personálu dôveruje, zároveň sa však pýta, či naozaj toto je starostlivosť, na akú má ako pacient nárok.

Svoje o tom vie aj personál. Pacientovi sa snažia dať to najlepšie zo seba. Roky vzdelania a skúsenosti sa usilujú vniesť do starostlivosti o pacienta, chcú mu pomôcť čo najrýchlejšie sa zotaviť, vyliečiť. Musia však šetriť, kde sa len dá. Vysvetľovať pacientovi, že niektoré veci jednoducho nemajú k dispozícii. Príbory a teplomery sa strácali, niekedy dokonca po hospitalizácii pacientov. Iné nemajú. Šetriť treba, a tak pacient dostane len toľko, na čo má nárok. Všetko navyše si musí zabezpečiť sám.

Sestry nevedia, čo skôr. Roky poukazujú na to, že sú personálne poddimenzované, nie je možné naplniť ani uzákonené minimálne personálne obsadenie. Počas služby majú na starosť viac pacientov, ako fyzicky a psychicky stíhajú. Je ich stále menší počet, mnoho z nich má toľko rokov praxe, že by potrebovali mladšiu posilu, ktorá húfne neprichádza. Napriek tomu im to nedá,  robia, čo je v ich silách . Odbiehajú od jednej práce k druhej, k pacientom, keď ich volajú . Snažia sa ich povzbudiť slovami nádeje, lebo tá pomáha pri každej liečbe. Ničia si chrbty pri zohýnaní, dvíhaní častí postelí, komplikovanom polohovaní pacientov. A keď im je najhoršie, hovoria si, že ich práca má zmysel a stále veria, že sa to zmení k lepšiemu. Ale primerané pracovné podmienky by už naozaj privítali. Rovnako aj dôstojnejšie podmienky pre pacientov, ktorí počas hospitalizácie často trávia na lôžku 24 hodín.

Kedy sa toto v nemocnici zmení? Dúfajme, že aspoň čiastočne čoskoro. Prvou lastovičkou by mohlo byť obnovené verejné obstarávanie na nákup postelí v sume 28 miliónov eur bez DPH. Ministerstvo zdravotníctva v ňom zadefinovalo deväť kategórií lôžok, nemocnice by tak mohli dostať také, aké reálne budú potrebovať. Pacienti by nemuseli ležať na štyridsaťročných posteliach, naopak, mali by k dispozícii lôžko, ktoré sa dá polohovať, aby sa cítili komfortne. Dúfajme však, že sa to podarí. Aby lepšie vybavenie v nemocniciach nezostalo len zbožným prianím: personálu i pacientov.