Mali ste blízkeho, ktorý v posledných rokoch potreboval dlhodobú špecializovanú starostlivosť? Potom budete vedieť, že nepreháňam. Systém je nastavený zle.
Na Slovensku máme mnoho ľudí, ktorí potrebujú nepretržitú špecializovanú starostlivosť. Táto špecializovaná starostlivosť sa vcelku neprirodzene začala rozdeľovať zhruba v r. 1998 na zdravotnú a sociálnu.
Mnohí iste majú v pamäti, že kedysi bol v zariadeniach sociálnych služieb prítomný lekár, ktorý klientov pravidelne a v prípade potreby vyšetril. Aj dnes sú lekári k dispozícii, ale do zariadení chodia len jedenkrát za týždeň. Klienti sa v prípade potreby prevážajú na vyšetrenie do ambulancií a nemocníc. Je to však vždy potrebné, ak ide napr. o precievkovanie alebo o vyšetrenie špecialistu, ktoré sa môže urobiť aj v zariadení?
Poviete si, pre chorého a bezmocného človeka, ktorý hodiny čaká v preplnenej ambulancii, a potom ďalšie hodiny po vyšetrení na odvoz sanitkou späť do zariadenia, je to záťaž. Nie je ničím výnimočným, ak takáto návšteva lekára trvá aj 12 hodín. Keď uzimený, ovracaný diabetik vás prosí so slzami v očiach: „Už ma tam nikdy neposielajte, prosím. Prečo nemôže prísť pán doktor a zaviesť mi močový katéter tu?“, ako odpoviete bezmocnému a utrápenému človeku? Viete, že je to tak iba preto, lebo takto zle máme nastavený systém.
Môže sa to týkať každého z nás
V tom rozpoltenom systéme sa však môže ocitnúť každý z nás, odhliadnuc od veku. Stačí málo - nešťastný pád, autohavária, onkologické ochorenie, ťažké postihnutie dieťaťa, neskoro privolaná pomoc RZP. V tej chvíli sa život zmení celej rodine. Človek, ktorého milujete, sa ocitne napríklad v bdelej kóme, bezvládny a bezmocný a vy rovnako s ním. Lebo na to, aby ste sa o neho postarali, nemáte dostatok vedomostí. Nie ste sestra, aby ste vedeli ošetrovať všetky vývody a rany, prístroje, odsávať hlieny, zvládli všetky polohovania, podávali injekcie, infúzie a lieky od bolesti. A možno celkom nechápete, keď vám po čase povedia v nemocnici, že o dva - tri týždne si príbuzného musíte vziať domov.
Neviete, ako ďalej. Začnete zháňať zariadenia, ktoré by boli ochotné vášho príbuzného prevziať o postarať sa o neho čo možno najlepšie, najdlhšie, dôstojne. Aby mal všetko, čo potrebuje, aby netrpel a vy s ním. Prídete na to, že takýchto zariadení je veľmi málo. A väčšina poskytuje len sociálnu starostlivosť, nie zdravotnú. Chýbajú im sestry, lekár do zariadenia na zavolanie nepríde. Ponúknu vám súkromné zariadenia, kde je to možné, ale za platby, ktoré buď zruinujú váš rodinný rozpočet, prípadne musíte predať nehnuteľnosť, či všetko, čo sa dá speňažiť.
Zažila som mladú ženu, ktorá si vzala hypotéku, predala svoje vlasy a už som mala pocit, že bola ochotná predať aj seba. Len, aby pomohla priateľovi, ktorého milovala a stále verila, že sa z bdelej kómy preberie.
Nie je to problémom týchto zariadení, ale v prvom rade systému financovania dlhodobej starostlivosti a nedostatku personálu. Ešte stále nemáme adresné príspevky na odkázaných, ktoré by boli nediskriminačné a smerovali by priamo k tým, ktorí ich najviac potrebujú. Aby si mohli zaplatiť takú starostlivosť, na akú majú nárok. Či už domácu, za súčinnosti zdravotníkov a opatrovateľov, alebo v zdravotníckych zariadeniach a zariadeniach dlhodobej starostlivosti, alebo paliatívnej starostlivosti.
Kedy konečne prídu riešenia?
O tom, že naša populácia starne a rastie ako tehotenské brucho, len ten pôrod bude omnoho bolestivejší, ak neprídu riešenia v oblasti prepojenia a financovania zdravotnej a sociálnej starostlivosti, asi netreba písať. Objavuje sa to pravidelne v médiách. V záhradách zariadení sociálnych služieb sa neprechádzajú šťastní a usmiatí dôchodcovia, ako v starých filmoch – babičky v klobúkoch a páni v oblekoch. Kto môže, ten ostáva doma, kým má silu a vládzu pomáhať deti, priatelia. V nemocniciach nie je možné všetko vyriešiť jednodňovou chirurgiou, niekoľkodňovou hospitalizáciou, pokiaľ nemáme zabezpečenú následnú starostlivosť v domácom prostredí.
Kto nám ju však zabezpečí, keď deti mnohých žijú v zahraničí? Iba ťažko si nás vezmú do svojich domovských krajín. Nemusí im to umožniť náš zdravotný stav a rovnako rozdielne systémy financovania dlhodobej starostlivosti.
Keď slovenský dôchodok nestačí
V rámci poradenstva som mala otázky od ľudí, ktorí sa odsťahovali za svojimi deťmi do zahraničia a manželka sa ocitla po ťažkej chorobe pripútaná na lôžku. Pýtali sa, čo majú robiť, keď nemajú rovnaký nárok, ako domáci - na opatrovateľku, zdravotnícke pomôcky, sociálnu výpomoc. Ocitli sa v zložitej situácii, ktorá veľmi skomplikovala život celej rodine. Ich slovenský dôchodok na to nestačí a deti nechcú zaťažovať. V tejto situácii sa môžu ocitnúť mnohí z nás. Treba si uvedomiť, ako si ustelieme, tak budeme spať a staré stromy ťažko presadíme bez ujmy do nových záhrad.
Pripravuje sa zákon, môžeme ho ovplyvniť
Od zmien, ktoré rozdelili človeka na jeho sociálne a zdravotné potreby, prešlo dvadsať rokov. Po mnohých snahách na legislatívne zmeny rezignovali aj mnohí erudovaní odborníci kvôli rezortizmu. My sa však pýtame, prečo nemôže odkázaný človek dostávať spolu zdravotnú a sociálnu starostlivosť?
Je len na nás, či dokážeme vyjadriť svoje postoje, názory k dlhodobej starostlivosti. Ak budeme poznať vaše skúsenosti, môžeme ich využiť v rámci participácie pri vyjednávaní zmien v pripravovanom zákone o dlhodobej starostlivosti. Vláda ho chce predstaviť už v auguste tohto roku. Preto Vás prosím, povedzte nám svoj názor a vyplňte dotazník: https://www.surveymonkey.com/r/LTCnaslovensku.
Zapojiť sa do prieskumu môžete ešte aj teraz, dotazník možno vyplniť do 10. júna. Ak sa s nami podelíte o vaše skúsenosti, návrhy na zmeny, veľmi nám to pomôže. Omnoho viac to však môže pomôcť vašim blízkym a všetkým tým, ktorí ich už nevládzu vyplniť a vďaku vyjadrujú pohľadom, dotykom a často so slzami v očiach. Ďakujeme v prvom rade za nich.
Článok prevzatý z: https://marialevyova.blog.sme.sk/c/485283/mozeme-z...
