Dnešný deň patrí deťom, malým i väčším. Školy, obce, ba dokonca aj niektoré nákupné centrá sa predháňajú v tom, kto im vytvorí krajší či lepší program. Všetky deti si však nemôžu užiť pripravené oslavy. Choroba si totiž čas nevyberá a nedáva ani výnimky. Niektoré deti preto tento deň strávia hospitalizované v nemocniciach, a bez rodičov.

Keď udrie choroba, treba sa jej postaviť, či už ide o náhle zhoršenie zdravotného stavu, úraz alebo chronické ochorenie. Niektoré stavy si vyžadujú aj neustále monitorovanie detských pacientov na oddeleniach nemocníc. Mnohé deti tak čelia neľahkým situáciám. Statočne, bez sĺz a s odhodlaním. Pobyt v nemocnici však nesporne vyvoláva v duši dieťaťa stres. Cíti strach, obavy, neistotu. Nevie, čo sa s ním bude diať, aké vyšetrenia ho čakajú, či budú bolestivé a kedy pôjde konečne domov.

Preto je prítomnosť ich mamy alebo otca, nesmierne dôležitá. Hoci Charta práv hospitalizovaných detí, prijatá na 1. európskej konferencii o hospitalizovaných deťoch v máji 1988, hovorí o práve na prítomnosť rodičov alebo zákonného zástupcu a o aktívnej účasti rodičov na hospitalizácii, realita je často iná.

Nemocnice, pokiaľ im to umožňujú kapacity, hospitalizáciu rodiča spolu s dieťaťom umožňujú. A tu sa dostávame v jadru problému. Faktom je, že kapacity nedostačujú. V nemocniciach je výrazne menej miest pre sprevádzajúceho rodiča ako pre hospitalizované deti. Kompetentní sa situáciu snažia riešiť, napríklad aj často kritizovanými mobilnými lôžkami, ktoré môžu poslúžiť iba v presne stanovených časoch. A tak rodičia, ktorí chcú zostať v blízkosti svojich detí, volia menej pohodlné spôsoby, ako by si predstavovali. Chtiac-nechtiac dodržiavajú pravidlá na oddelení, prespávajú pri deťom na kreslách či hľadajú náhradné ubytovanie.

V ťažšej situácii sú rodičia väčších detí, školákov. Pokiaľ je dieťa staršie ako šesť rokov, je nutný na sprevádzanie dieťaťa nielen súhlas ošetrujúceho lekára, ale aj revízneho lekára. Samozrejme, výnimky existujú a napríklad onkologické oddelenia prijímajú aj rodičov starších detí. Ale ani to nie je samozrejmosťou. Pýtam sa, naozaj sme presvedčení, že dieťa staršie ako 6 rokov to bez psychickej ujmy zvládne samo? Kratšiu či dlhšiu hospitalizáciu? Necíti aj ono strach, nepotrebuje blízkosť niekoho, kto mu dodá pocit bezpečia? Každé dieťa by malo mať právo byť so svojím rodičom v nemocnici, či už je malé, alebo staršie. Každé potrebuje jeho opateru a na veku nezáleží.

Ďakujem všetkým lekárom a sestrám, že aj počas dnešného výnimočného dňa urobia všetko preto, aby detskí pacienti v nemocniciach mali úsmev na tvári. A čo by som hospitalizovaným deťom najviac popriala? Možnosť vždy mať pri sebe rodičov. Rýchlo sa uzdraviť a zabudnúť.