Pre porovnanie si predstavte harfu, ktorá má niekoľko desiatok strún a dvojstrunovú gitaru. Približne taký je rozdiel medzi vysokocitlivým človekom a ostatnými. Ak prejdeme prstami po strunách harfy, vylúdime súzvuk mnohých tónov, ktoré dlho rezonujú. Podobne vysokocitlivý človek, ak je v skupine povedzme turistov, a prezerá si neznáme mesto, príde do hotela plný dojmov, ktoré v ňom dlho rezonujú a potrebuje ich spracovať.
Nasal do seba omnoho viac informácií a prežíva ich intenzívnejšie ako jeho kamaráti, ktorí ešte idú navštíviť bar. Vysokocitlivý človek (highly sensitive person – HSP) však potrebuje pauzu, aby dojmy spracoval.
Vysokocitliví ľudia sú vnímavejší na všetky senzorické podnety a na detaily. Kde iní vidia trávnik, oni vnímajú vôňu pokosenej trávy. Neujde im, že v pravom rohu kvitne orgován, kde-tu sú roztrúsené sedmokrásky a oproti cez cestu práve susedka vynáša smeti. Realizoval sa pokus, kedy sa vzorka populácie vystavila tomu, že im na jazyk dali citrónovú šťavu. Množstvo slín, ktoré vysokosenzitívni ľudia vylučovali, bolo vyššie.
V populácii možno identifikovať asi 15 až 20 % vysokosenzitívnych ľudí. Vysoká citlivosť je biologicky daná, väčšinou sa s ňou človek narodí, niekedy ju získa po nejakej intenzívnej životnej skúsenosti, alebo sa skôr demaskuje. Nie je to však choroba, ani diagnóza! Takýchto ľudí môže okolie vnímať ako precitlivených, niekedy dostávali nálepky, že sú neurotickí, majú poruchu osobnosti, či ADHD. Alebo jednoduchšie, že sú plachí, až uzavretí. Pričom asi 30 % z nich sú extroverti. Priznávame, že pre schopnosť ľahko sa nadchnúť a vnímať veľa vnemov, môžu mať vysokocitliví ľudia vyššiu pravdepodobnosť, že sa k nejakej diagnóze, napríklad z oblasti úzkostne-depresívnych ochorení dopracujú. Ak sú však v detstve dobre vedení empatickými rodičmi, môžu vykazovať v dospelosti väčšiu mieru spokojnosti a byť vedúcimi osobnosťami.
Charakterizuje ich vysoká miera empatie. Vyberajú si pomáhajúce profesie, v ktorých sú dobrí. Našli by sme medzi nimi množstvo lekárov, učiteľov, psychológov, sociálnych pracovníkov, ale pre vysokú mieru kreativity aj umelcov.
V dnešnej kultúre zameranej na bezchybný výkon to majú ťažké. Vysokocitliví ľudia sú analyzátori. Kým spravia nejaké rozhodnutie, situáciu z každej strany rozoberú. Preto sa môže stať, že pri teambuildingoch nie sú práve v prvej línii. Keď si však veci premyslia, reagujú veľmi efektívne a často môžu pracovný tím potiahnuť.
Pretože intenzívne prežívajú vnemy, môžu byť nimi zahltení, a tak potrebujú častejšie oddych. Obľubujú prírodu, pokojné miesta, prírodné materiály, vodnú hladinu.
Cítia emócie druhých ľudí niekedy ešte skôr, ako ich vnímajú oni sami alebo ich okolie. Nezriedka sa stáva, že sa s emóciami druhých až identifikujú. Preto si potrebujú postrážiť hranice. Často sa totiž pre svoju vnímavosť stávajú bútľavými vŕbami, čo ich tiež môže presýtiť.
Pre mnohých vysokosenzitívnych je zistenie, že podobné prežívanie majú aj iní ľudia, veľmi oslobodzujúce. Pre vysokú intuíciu a vo všeobecnosti vysokú emocionálnu inteligenciu sú nároční pri výbere psychoterapeuta. Lakonické konštatovanie: „Ste precitlivený,“ môže úplne nabúrať terapeutickú dôveru.
Detstvo je základom pre získanie stability. Pokiaľ sú rodičia vnímaví na potreby vysokocitlivého dieťaťa, môže byť jeho vývoj harmonický. Ale predstavme si situáciu malého dieťaťa, ktoré presviedčajú, že ten ujo, rodinný priateľ, je dobrý strýko. Dieťa v ňom však vycíti „ľadového medveďa“, nebezpečenstvo. Okolie na jeho vnímanie nedbá a presviedča ho, že to je vlastne iba snehuliak. Vtedy sa môže stať, že vysokocitlivé dieťa prestane dôverovať svojej intuícii a do budúcnosti ju bude skrývať.
Podobne i vysokocitlivý dospelý vníma, čo sa za fasádou človeka skrýva. Stane sa, že len podľa intonácie alebo vonkajšieho prejavu posúdi autenticitu prednášajúceho. Jeden muž to podáva nasledovne: „Stáva sa mi, že počas prednášky ma môže veľmi vyrušiť hra tela. Ak je neautentická, na text prednášky sa neviem sústrediť.“
Oddych je veľmi dôležitou súčasťou života ľudí s vysokou citlivosťou. Nie sú menej výkonní ako ostatní, naopak, môžu pracovať vo veľmi intenzívnom tempe, potom však potrebujú čas na zregenerovanie. Niekedy stačí tichá miestnosť, či zatvoriť oči. Keďže asi 80 % informácií získavame zrakom, zatvoriť oči často pomáha.
Podujatia s mnohými ľuďmi, pobyt v dave je pre vysokocitlivé osoby veľmi namáhavý. Často sú presýtení vnemami, ktoré si nemajú kedy zatriediť, spracovať. V takýchto situáciách sa môže stať, že strácajú kontakt sami so sebou a stávajú sa roztekaní, nervózni. Uväznení v dave. Či dospelí, či dieťa, potrebujú občas tichšie miesto. A nezriedka opustiť spoločnosť skôr ako ostatní.
To je už otázka hraníc, ktorá je pre vysokocitlivých ľudí veľmi dôležitá. Pretože tlak okolia ich môže determinovať. Napríklad na oslavách: „Veď tu ešte zostaň, zábava neskončila.“ Ale takýto človek už má dosť. Cíti, že zotrvať na hlučnom večierku by ho obralo o sily, a preto potrebuje asertívne povedať: „Veľmi rád by som ostal, ale už by som nebol dobrý spoločník. Som unavený. Na druhý deň by som nevládal fungovať.“ Ideálne, keď má pri sebe niekoho, kto ho pozná a v jeho rozhodnutí ho podporí.
Konceptom HSP sa začala zaoberať v 90. rokoch 20. storočia americká psychologička Elaine Aronová, ktorá sa sama zadefinovala ako vysokocitlivá osoba. Takíto ľudia majú na seba vyššie nároky. Chcú byť k dispozícii na 100 % a chcú, aby aj iní im boli k dispozícii na 100 %. Čítajú medzi riadkami, veľa vycítia, sú tvoriví, empatickí, majú množstvo nápadov, vidia nezriedka to, čo iní nie. Vedia myslieť dopredu, identifikovať nebezpečenstvo. Dá sa povedať, že pre spoločnosť sú ako pozorovatelia a analytici rovnako, alebo aj viac dôležití ako „lovci.“ Majú nesmiernu schopnosť vnímať detaily, farby, vône, emócie. Tie v nich dlho rezonujú, takže po emocionálne silnom zážitku ho môžu spracúvať aj niekoľko dní. Vedia vysvetliť či identifikovať, čo sa v druhých deje. Vedia prepojiť svoju skúsenosť so skúsenosťou druhého, pomenovať ju. Vedia vytvárať súvislosti, majú invenčnosť, hravosť, akoby nočné videnie tam, kde už iní prestávajú vidieť. Intenzívne prežívajú umelecké diela, vedia sa nadchnúť, dojať. Majú bohatý vnútorný život, bujnú fantáziu, v práci sú svedomití a pokiaľ nie sú extrémne unavení, sú spoľahliví. Toto sú ich silné stránky a odpoveď, či byť vysokocitlivým človekom je dar. Je to veľký dar a keď ho vieme používať, je aj veľkým prínosom pre spoločnosť, pre pracovný kolektív.
Na druhej strane sa rýchlo vyčerpajú. Ak si neustriehnu svoje vnútorné rezervy z príjemného a empatického spoločníka sa môže stať nervózny mrzút. Môžu častejšie podliehať úzkostiam, či depresiám alebo sa ľahko dopracovať k syndrómu vyhorenia. Môžu sa stratiť vo svojich pocitoch. Môžu byť nesmelí, najmä ak sa opakovane stretli s neakceptovaním krásnej citlivej stránky ich osobnosti a od iných počuli: „Si precitlivený, nie si do života. Vzchop sa. Neber si to tak k srdcu.“ Aj takéto slová môžu v prípade vysokocitlivého dieťaťa deformovať to, čo je jeho darom.
Treba podotknúť, že nielen nepríjemné vnemy vnímajú ľudia s vysokou citlivosťou intenzívnejšie, a teda majú aj menšiu kapacitu, koľko týchto vnemov znesú. Na druhej strane, aj príjemné vnemy prežívajú plnšie a dlhšie v nich pretrvávajú.
Keďže vysokocitliví ľudia sú vo všeobecnosti citliví aj na to, ako sa správajú k druhým, majú v tomto smere na seba veľké nároky. Zvýšená sebakritickosť často ohrozuje ich sebaúctu. K nízkej sebaúcte prispieva i tlak okolia, zameranie na výkon, nepochopenie od blízkeho okolia.
Vysokocitlivé deti sa môžu v detstve javiť ako ťažko zvládnuteľné. V dospelosti takíto ľudia predvídajú rôzne možné katastrofické scenáre, ktoré sa v tej či onej životnej situácii môžu prihodiť. Pričom sa tri zo štyroch týchto scenárov môžu splniť a pri štvrtom môže vzniknúť tragikomická situácia, ako keď sú hasiči privolaní hasiť západ „horiaceho“ slnka. Schopnosť predvídať treba overovať cez skúsenosť rozlišovania. Je to dar, a niekedy aj bremeno.
Vysokocitliví ľudia sa na seba pozerajú zo všetkých zorných uhlov. Stávajú sa sami pre seba subjektom svojho pozorovania tak, ako intenzívne vnímajú detaily aj na druhých. Toto detailné pozorovanie môže viesť k vysokým nárokom na seba a odsudzovaniu svojho správania aj pre maličkosti, ktoré by iní možno prehliadli.
Pre vysokocitlivého človeka zistenie, že nie je „pokazený“, ale že reaguje normálne a že jeho vlastnosti, ktoré sa mu zdali príťažou, sú vlastne dar, je veľmi oslobodzujúcim zistením. Pomôže mu to pochopiť samého seba, vedieť, ako sa má k sebe správať, zistiť, kto je, ako funguje, čo mu robí dobre, stanoviť si hranice a trvať na nich.
Autorky:
MUDr. Zuzana Mojzešová, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
a
prof. MVDr. Tatiana Kimáková, PhD., Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta, Ústav verejného zdravotníctva a hygieny
Článok vyšiel v Bedekri zdravia 1/2025. Predplatné časopisu si môžete objednať na bedekerzdravia@bedekerzdravia.sk.
